Sme Európania
Autor: Zuzana Petrasová, 188-krát zhliadnuté
Ak niekto zvalí plot pri svojom dome, je to väčšinou preto, že si chce rozšíriť záhradu. Niečo podobné sa stalo aj u nás – v Európe. Hranice v podstate zanikli. Zväčšil sa nám životný priestor, naskytli sa úplne nové príležitosti, kde sa môžeme realizovať. Jednoducho povedané, zrazu nám niekto otvoril dvere. Lenže mnohí Slováci zostali zaskočení.
Nesmelo pozerajú spoza dverí, nemajú odvahu vstúpiť. Raz som videla film, ktorý ma nijak obzvlášť nezaujal, až na jednu úžasnú myšlienku. A tá sa tu dokonale hodí : ,,Je rozdiel poznať cestu a ísť po nej..!“ Je tu možnosť presadiť sa a urobiť niečo pre Slovensko a Slovákov. Aby sme to mohli docieliť, základom je pochopiť, že už vôbec nie je podstatné, kto je Španiel či Talian, dôležité je, že všetci sme Európania. Tým nechcem povedať, že všetky národy sa majú kultúrne zjednotiť a zabudnúť na svoju históriu. To vonkoncom nie.. Základnou myšlienkou je vytvoriť spoločenstvo ľudí, ktorí sa budú tolerovať a samozrejme napredovať vo všetkých oblastiach.
Nikomu sa nezdá čudné ísť na večeru do mexickej reštaurácie, alebo si len tak k večernému videu objednať „čínu.“ Som však presvedčená, že väčšina z nás pozná ľudí, ktorí pokojne fyzicky či verbálne ubližujú zahraničným študentom alebo bezdôvodne odsúdia človeka len preto, že má inú farbu pleti a pritom vyhlasujú, že ich najobľúbenejšie jedlo je pizza.. Ale to je znak obmedzenosti. Po vstupe do únie sme v prvom rade Európania a až potom Slováci. Európanstvo by z nás malo postupne urobiť pokojný, demokratický a prosperujúci svetadiel, ktorý si budeme spoločne spravovať. Lenže demokracia nie sú bavoráky, ani návod ako sa vyhnúť ťažkostiam. Je to snaženie o to, aby sme mohli žiť po svojom a aby sme my všetci, čo žijeme po svojom, veľmi odlišnými spôsobmi, si navzájom neprekážali. Teda demokracia je pokus dohodnúť si pravidlá spolužitia. Mali by sme prehodnotiť svoj postoj a nezatvárať oči pred problematikou rasizmu v našom štáte. V európskych metropolách sa už málokto pozastaví nad tým, že na ulici okolo neho prešlo dievča, pochádzajúce z Ázie, ruka v ruke s africkým chlapcom. My musíme ešte veľa pracovať na tom, aby sme sa aspoň tvárili, že je to prirodzené. Moja kamarátka, vyštudovaná angličtinárka, sa vydala za lekára pochádzajúceho z Etiópie. Jej traja synovia sú ešte malí, ale určite vie prečo hovorí, že do školy začnú chodiť v USA. Nečudujem sa jej. Ďalšie dievča sa vydalo za Londýnčana, ich syn má doslova šťastie, že to na prvý pohľad nevidieť, až keď sa predstaví. Takisto sa chystajú odísť. Chcú pripraviť svojim deťom čo najbezstarostnejšie (najbezpečnejšie) detstvo.
Inde vo vyspelých spoločnostiach je bežné, že sa nikto nepýta :,,Odkiaľ si?“ , ale :,,Čo dokážeš?“ . Práve to je dôležité. Úspešní môžu byť len tí, ktorí sú odvážni a originálni. A to naozaj nezávisí od farby očí. Raz sa ktosi pýtal kohosi, že čo je to európska kultúrna identita a ten niekto odpovedal: ,,Minulý týždeň som počúvala vo Viedenskej štátnej opere, ktorej šéfuje rumunský intendant, dielo talianskeho skladateľa, ktorého francúzsky libretista spracoval príbeh nemeckej klasickej drámy o boji švajčiarskeho národného hrdinu proti rakúskemu tyranovi, ktoré režíroval istý Angličan.“ Niekto by si určite domyslel, že išlo o Rossiniho operu Viliam Tell.
Európska únia zostane v dohľadnom čase spoločenstvom štátov, pre ktoré neexistuje žiaden vzor. Nebude nikdy Sovietskym zväzom, dohoda členov spočíva na odlišných princípoch, nebude ani Spojenými štátmi, pretože spája zväčša starobylé krajiny s vlastným kultúrnym a národným bohatstvom; USA sa formovali ako štát, kde sa roztavila identita všetkých prisťahovalcov do podoby nového národa. Nebude nikdy ani centralizovaným štátom, pretože členovia chcú vytvoriť spoločenstvo rovnocenných národov. Vďaka Európskej únii sme práve dostali príležitosť ukázať, že aj my ,Slováci sme Európania a je len na nás ako sa k nej postavíme a aké meno si urobí náš štát práve vďaka nám.
